Od :
Pre :

Hokej ovládol Slovensko

Škoda, že bez Slovákov v hlavnej úlohe

Na začiatku boli smelé plány a vízie. Po úrodných medailových rokoch na začiatku tisícročia (2000 striebro, 2002 zlato a 2003 bronz) sa Slováci rozhodli pre kandidatúru na majstrovstvá sveta v hokeji. V roku 2006 na kongrese IIHF v lotyšskej Rige pridelili šampionát Slovensku a o päť rokov neskôr sa fanúšikovia dočkali - pri Dunaji a pod Tatrami prvýkrát privítali hokejovú elitu. A hoci aktivita a súčinnosť jednotlivých organizátorských zložiek dlho viazli a prestavba bratislavského zimného štadióna sa naťahovala do poslednej chvíle, napokon sa všetko stihlo načas. Slovensko ukázalo prostredníctvom hokeja svetu krajšiu tvár.

Najprv „My sme tu doma!“ Potom „My sme už doma“

Keď rozdávali šťastie pre tohtoročný svetový šampionát, slovenskí hokejisti buď nestáli v rade alebo sa na nich tentoraz zabudlo. Škoda, lebo skvelá atmosféra a uspokojivá organizácia by si zaslúžili čerešničku na torte v podobe dobrého výsledku domácej reprezentácie. Zlatá generácia túžila po medailovom zavŕšení svojho dlhoročného reprezentačného snaženia. Slovensko dalo dokopy silný káder podobný tomu z lanskej zimnej olympiády vo Vancouvri, kde hokejisti s dvojkrížom trápili v semifinále domácu Kanadu a bronz im len zásluhou zlyhania v poslednej tretine vyfúkli Fíni. Teraz v domácom prostredí pod strechou novotou voňajúcej bratislavskej Orange arény a vedením Kanaďana Glena Hanlona na tento úspech nenadviazali. Iba dve víťazstvá - nad nováčikom zo Slovinska (3:1) a priemerným Dánskom (4:1) boli málo na postup do štvrťfinále. Namiesto toho sa rodili samé tesné prehry: s Nemeckom (3:4), Ruskom (3:4), Českom (2:3) a Fínskom (1:2). Výsledné 10. miesto sprevádzalo trpké sklamanie z nenaplnenej veľkej šance, no fanúšikovia na svoje hviezdy nezanevreli. V poslednom súboji osemfinálovej skupiny proti Dánsku pripravili kapitánovi Pavlovi Demitrovi reprezentačnú rozlúčku, ktorá ho dojala k slzám. Len obľúbený šampionátový slogan Slovákov „My sme tu doma!“ sa z úst niektorých škodoradostnejších zmenil na „My sme už doma..“

;reklama;

„Nepredstavoval som si to tak, že sa budem lúčiť v zápase s Dánskom, v ktorom už o nič nešlo. Kvôli fantastickým divákom na tribúnach to však stálo za to,“ povedal s pohnutým hlasom 36-ročný Demitra. Jeho dlhoročný reprezentačný kolega Miroslav Šatan dodal: "Po tých jednogólových prehrách sme konečne chceli počuť slovenskú hymnu. Podarilo sa nám to, bolo to naše poďakovanie fantastickým fanúšikom. Boli za nami, aj keď sa nám nedarilo.”

Šampionát sa tešil obrovskému záujmu. Bratislavu podľa odhadov organizátorov navštívilo 100 000 fanúšikov hokeja zo zahraničia. Takmer desaťtisícová Orange aréna bola takmer neustále vypredaná a počas zápasov Slovákov a Čechov bola beznádejne zaplnená aj neďaleká Fanúšikovská dedina. Majstrovstvami žili aj priľahlé reštaurácie a krčmy, či obchody so suvenírmi, kde sa ponúkal hokejový tovar či rôznorodé hokejové menu. Najdlhšie zostali v ponuke švédske, fínske, ruské a české dresy či vlajky, keďže práve tieto krajiny sa prebojovali až do záverečnej semifinálovej fázy.

Aj Košice boli súčasťou Hokejovej republiky

A neboli len do počtu. Počas zápasov Slovákov sa v miestnom amfiteátre tiesnilo takmer 11 000 fanúšikov. Domáci radi pripomínali, že to bolo viac ľudí na jednom mieste ako vo vypredanej bratislavskej aréne.

Na Hlavnej ulici sa zasa fandilo vo dvoch vyhradených zónach (FAN ZONE a FAN VILAGE) a hoci počasie postávaniu na námestí nie vždy prialo, na slovenských zápasoch bývalo plno. „Nezohnal som lístky do Bratislavy na našich, tak si ich pozriem aspoň takto s kamarátmi,“ tvrdil 25-ročný Peter. Po prehre s Nemeckom, sledovanie ktorej na veľkoplošnej obrazovke v centre Košíc sprevádzali vietor a dážď, mu do reči príliš nebolo. Veril ešte, že karta sa obráti, no nestalo sa.

Svoje prechodné útočisko v Košiciach našli okrem iných aj oba zámorské tímy. Kanaďania a Američania boli od svojho pristátia na letisku v centre pozornosti viac ako ktokoľvek iný. Zaujímavou postavou košickej časti šampionátu bol Yan Stastny alebo po slovensky Ján Šťastný. Ide o staršieho syna slovenskej hokejovej legendy Petra Šťastného, súčasného poslanca Európskeho parlamentu. Dvadsaťosemročný hokejista síce na ľade v americkom drese príliš nevynikal, ale pobyt v Košiciach si nesmierne užíval. „Som rád, že som sa mohol prísť pozrieť na Slovensko, teda do krajiny, odkiaľ pochádzajú moji rodičia. Veľmi sa mi tu páči ako aj mojím spoluhráčom v americkom tíme. Viacerí z nich sa vyjadrili, že sa sem radi vrátia na dovolenku,“ uviedol lámanou slovenčinou Stastny.

Samé chvály na Košize, Kosike aj Kousik

Nedá sa povedať, že metropolu východu počas trvania šampionátu zaplavili zahraniční turisti, ale tí, čo prišli, rozhodne neľutovali svoje rozhodnutie. Košize, Kosike či Kousik. Takéto rôzne mená prepožičali Košiciam ich návštevníci na prelome apríla a mája 2011. Najhlučnejší a najviac pomaľovaní boli Švajčiari, ktorí prišli s bubnami či typickými kravskými zvoncami. Na zápasoch základnej skupiny bolo vidieť aj veľa Bielorusov či Rakúšanov. Samostatnou kapitolou boli Nóri, ktorí prišli na Slovensko okrem hokeja aj za lacným a dobrým pivom. Dali ich vo fanúšikovskej zóne zo päť - šesť a potom povzbudzovali svoje mužstvo, až kým im neodišli hlasivky. „Toto sú najkrajšie majstrovstvá, aké som zažil. Slovensko je nádherná krajina s peknými dievčatami a lacným pivom. A keď k tomu ešte aj naši hokejisti predvádzajú výborné výkony, nemôžem si sťažovať,“ uviedol nórsky fanúšik Jan Frode, ktorý pricestoval až z ďalekého Lillehammeru.

Autor: Daniel Šarga
Foto: Daniel Šarga