Od :
Pre :

Silvia Krupinská – maliarka a sochárka spod Tatier

Hoci je Slovensko malou krajinou, v produkcii talentov sa nemá za čo hanbiť. Mladých talentovaných a úspešných Slovákov môžeme nájsť naozaj všade. Výnimkou nie je ani Veľká Británia a Londýn.

Meno Silvia Krupinská možno bežnému smrteľníkovi veľa nepovie, ale vo svetových umeleckých kruhoch si toto mladé dievča spod Tatier už našlo svoje miesto.

Narodila si sa v Poprade a tu si aj objavila svoju lásku k umeniu. Aké boli tvoje tvorivé začiatky?
Všetko začalo už v predškolskom veku. Vždy som mojim rodičom tvrdila, že chcem byť maliarkou. Moje prvé plátno bola plachta natiahnutá na dvierkach zo skrinky. Namaľovala som na ňu slnko a dúhu. Keď som mala asi 7 rokov, mamka ma prihlásila do ZUŠ. Tam ma dlho vyučovala okrem iných aj akademická maliarka Zuzana Dallošová Strapková. Dodnes som jej veľmi vďačná za všetku snahu a inšpiráciu, ktorý nám dávala. Poznáš ten pocit, keď máš ako teenagerka svoj idol, vzor? Ona bola mojím.

Prečo si sa rozhodla odísť do Londýna?
Po maturite na Gymnáziu v Poprade som trochu zaváhala a nešla ďalej študovať umenie. Bola som skôr zvedavá, čo je vo svete. Keď som sa dozvedela, že v Londýne je moja bývalá spolužiačka, bolo rozhodnutie veľmi ľahké. Asi o tri mesiace som už bola v Londýne aj ja. Môj plán bol naučiť sa angličtinu a o šesť mesiacov sa vrátiť späť. Ale všetko dopadlo inak.

;reklama;

Po angličtine si sa začala zdokonaľovať aj v umeleckej oblasti. Ako prebiehalo tvoje ďalšie vzdelávanie?
Keď už som sa v Londýne „zabehla“, začala som chodiť na rôzne kurzy kreslenia a po roku som si dala prihlášku na Art and Portfolio Course, The Institute v Hampstead Garden Suburb. Bola to skvelá skúsenosť – dostala som základy vitráže, fotografie, keramiky, modelovania, šperkárstva a mnoho iného. Ohromujúce bolo, koľko sa za ten rok môže človek naučiť. Potom som pokračovala ročným kurzom Art and Design Foundation a ďalej kurzom (BA)Painting – Fine Art na Chelsea College of Art and Design, University of Arts v Londýne.

Aká je tvoja umelecká kariéra v Londýne?
Mám ateliér, kde som ako doma. Vytvorila som si tam prostredie, v ktorom sa cítim príjemne a je to aj účelové. Pred dvomi rokmi som ešte vymýšľala sochy a maľby doma, v strede obývačky. Teraz sa už nemusím báť, že budú všade poletovať drevené piliny alebo že zababrem podlahu. Je to skvelý pocit – mať voľnosť nechať farbu len tak kvapkať.

Dá sa povedať, že umelci na celom svete to nemajú ľahké, ako si sa prebíjala ty?
Možno je pravda, že umelci často nemajú toľko peňazí ako bankári či riaditelia firiem, ale peniaze nie sú vždy najdôležitejšie.
Prebíjala som sa krok po kroku. Každou výstavou a umeleckým sympóziom som sa niečo naučila a tiež mi to pomohlo sa zviditeľniť. Snažím sa stále pracovať na nejakom novom projekte, pripravovať novú výstavu a každý malý i veľký projekt ma napĺňa. Tiež sa snažím spolupracovať s ďalšími umelcami. Tak si rozširujem svoj profesionálny i priateľský kruh známych.

Je ťažké presadiť sa v Londýne, respektíve v UK?
Nie je to ľahké, lebo tvorivých ľudí je tu veľa. Veľmi záleží aj na tom, či má človek šťastie. Dôležitý je samozrejme talent, ale aj to ako človek pôsobí a jedná s ľuďmi, či je priateľský a prístupný.

Dá sa z umenia vyžiť alebo si nútená hľadať finančnú podporu?
Môj otec vždy hovorí – všetko sa dá, keď sa chce. Mojim cieľom je naďalej sa venovať umeniu, koľko sa len dá. Financie sa zatiaľ ako zázrakom vždy objavili. Sťažovať sa teda nemôžem, ale mám do budúcnosti veľké plány. A veľké plány veľa stoja – takže financie a sponzorov hľadám vždy.

Začínala si ako maliarka a dnes sa venuješ sochám, kedy nastal tento posun?
Počas štúdia na univerzite, v druhom ročníku. Hoci som študovala maľbu, obory sa veľmi prelínali. Často som maľovala okrem plátna aj priamo na steny a objavila som, že ma baví nanášať farbu na stenu priamo rukami, bez štetcov. Tento priamy kontakt bol podľa mňa prelomový a priviedol ma k sochám.

Vo svojom portfóliu píšeš, že si maliarka a sochárka, čomu sa venuješ viac alebo čo ti je v súčasnosti bližšie?
Momentálne je to tak pol na pol a moje zmýšľanie a umelecké cítenie sa pohybuje medzi týmito dvomi dimenziami. Nedokážem si predstaviť, že by som už nikdy nemaľovala a rovnako ani, že by som už nikdy nevytvorila 3d objekt. Maľba i sochárstvo sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciou na tvorbu?
Inšpirácia prichádza rôzne, najviac ma ale ovplyvňuje príroda. More, jazerá, morské živočíchy na morskej hladine, kukla motýľa, rôzne semienka, kamene, struky, orechy... Zatvorené čo sa otvára, čo veje vo vetre a pláva vo vode – to všetko je pre mňa neskutočnou inšpiráciou.

Aký materiál používaš?
Materiály, ktoré používam sú veľmi rôznorodé. Zbožňujem modelovať aj z takého prostého materiálu ako je plastelína. Ale používam aj betón, rezivo, drevo, železo, sadru, rôzne drôty, syntetické i pravé vlasy, kamene a struky, exotické listy zo stromov a kvetov, špagát – všetko, čo mi príde pod ruku v pravý čas. Mám rada vsetko s rôznou textúrou i tvrdosťou.

Tvoríš aj na objednávku?
Áno a je to väčšinou veľká výzva. Keď je daná téma, viem sa ponoriť do výskumu, hľadania a skúšania potrebných materiálov, ale aj prehlbovania si teórie. Mám rada takéto objednávky aj preto, že je pri nich potrebné dodržiavať termíny a ja dobre pracujem, keď ma „tlačí termín“. Na druhej strane, ak je objednávka voľnejšia, tak sa zase egoisticky vyžijem – ako hovorím, nakŕmim nielen zákazníka, ale i seba.

Patríš k umelcom, ktorí sa hrdo hlásia k slovenským koreňom a využívajú tradičné ľudové prvky aj vo svojej tvorbe?
Vždy sa hrdo hlásim k svojim koreňom. Narodila som sa v Československu a často sa aj cítim takto duálne. Nepopriem ale, že som sa narodila pod Tatrami . táto téme a tvary Tatier ma trochu prenasledujú a mám to v podvedomí. Keď som bola ešte na Slovensku, navštívila som Múzeum Martina Benku v Martine. Veľmi ma to inšpirovalo a hlavne v mojich maľbách počas štúdia sa tvary ľudových slovenských prvkov nachádzali tak trochu abstraktne.

Pôsobíš iba v Londýne alebo tvoj talent už objavili aj v iných krajinách?
Takmer každý rok sa prezentujem v Rakúsku, naposledy som vystavovala v skupinovej výstave s názvom Dream Europe – Real Europe. Minulý rok som vystavovala aj na Venice Bienale v Taliansku, čo zatiaľ považujem za najväčší úspech v mojej kariére. Veľmi rada by som svoje diela ukázala aj na Slovensku a v Čechách.

Máš nejaké ocenenia, s ktorými sa môžeš pochváliť?
Teším sa z každej pozitívnej odozvy a vždy, keď som vybraná na nejaké podujatie. Najväčšiu radosť mi zatiaľ urobilo, keď som sa zúčastnila na sympóziu na počesť udelenia titulu Európske hlavné mesto kultúry 2009 rakúskemu mestu Linz organizovanom EU – Art – Network. Výstava bola putovná a navštívila viacero miest, jedným z nich boli aj Benátky a už spomínané Venice Bienale 2009.