Herec a riaditeľ divadla Aréna: Mgr. Art. Juraj Kukura

Juraj Kukura (61) patrí k najvýraznejším osobnostiam hereckej obce.

Keď ho režim v roku 1984 odsúdil v neprítomnosti na tri a pol roka väzenia, z Nemecka sa už nevrátil. V roku 2002 sa stal riaditeľom Divadla Aréna. Srdcom je Európan, žije striedavo v Bratislave, Hamburgu a Prahe.

Čo pre vás stelesňuje pojem úspech?
„Pozrite sa, minule som stretol jedného známeho a zhodli sme sa, že čím je človek starší, tým je všetko náročnejšie. U mňa je to o to závažnejšie, že mi v šesťdesiatke ostala úloha revolucionára. Dalo by sa očakávať, že príde mladšia generácia, ktorá túto úlohu prevezme. Vyžaduje si to totiž veľa energie a nasadenia. Úspech je alfou a omegou všetkého. Keby som nemal úspech, tak by som už nehral, rovnako neviedol naše divadlo ako intendant. S úspechom sa jednoducho lepšie zaspáva.“

;reklama;

Ako sa s ním naopak zobúdza? Vo vašom prípade to musí byť zaväzujúce.
„Žijeme zvláštnu dobu. Naozaj sa veľmi veľa zmenilo. Akoby sme prežívali dobu jedného úspechu. To v minulosti nebolo. Keď som ja bol mladý, tak herec, režisér alebo spevák striedal jeden úspech za druhým. Nebolo to jednorázové. Napríklad SuperStar je dobrý príklad. Nie je dôležité vyhrať, ale udržať si ten úspech aj po ďalšie roky. Treba ho vedieť obhájiť. Úspech pre mňa znamená niečo naozaj dokázať.“

S úspechom sa často spájajú aj financie. Do akej miery ovplyvňujú váš život?
„V Nemecku majú teraz veľký škandál s daňovými únikmi. Vrcholový manažér mal spreneveriť obrovské peniaze. Povedal jednu vetu, že taká vysoká pozícia vnúti ľuďom predstavu, že musia financovať zodpovedajúce spoločenské postavenie. Napríklad, keď som v Prahe, tak sa tam nedá parkovať, preto používam často metro. Ľuďom to príde divné, veď čo robí Kukura v metre. Ale ja to neriešim.“

Sú umelci bohatí ľudia, alebo sa dá skôr hovoriť o ideologickom vplyve?
„Umelci bývajú bohatí, niektorí viac a iní menej. Avšak financie môžete získať aj bez úspechu. Vyhráte v lotte - napríklad. Niekde som čítal, že 90 percent ľudí, ktorí vyhrajú zrazu veľké peniaze, nezvládnu situáciu a ich životy končia tragicky. Najlepšie peniaze sú, keď ich získam za niečo, čo sám urobil. Na druhej strane si treba uvedomiť, keď moja generácia bola na vrchole síl, tak tu bol socializmus. Nemali sme také možnosti ako v zahraničí.“

Od roku 2002 manažujete divadlo Aréna na pravom brehu Dunaja. Herec sa stal riaditeľom. Aký to bol prerod?
„Spočiatku som bol zvedavý či vôbec niečo také dokážem. Každý má nejaké hobby. Skúšal som golf a nechytil ma, skúšal som rybárčenie a tiež nič. Keďže na vlastné lietadlo stále nemám, tak som si vybral prácu intendanta divadla Aréna.“

V kresle riaditeľa ste vystriedali inú známu osobu Milana Sládka. Svoju úlohu splnila určite aj snaha získať ďalšieho medzinárodne skúseného umelca.
„Od roku 1984, kedy som odišiel do Nemecka, som veľa pochodil a hral vo veľkých divadelných domoch. Pôsobil som v divadle Kammerspiele v Mníchove, v Basileji, v Bonne, v Hamburgu v Deutsches Schauspielhaus. Zažil som mnohých významných intendantov. Niečo som od nich odpozeral a niečo som k tomu pridal. Preto sa snažíme robiť celkom iné divadlo. Dôležité je, že ma to napĺňa a sme prínosom. Divadlo Aréna však vyrylo aj negatívnu stopu. Som málo s manželkou a niekedy zanedbávam povinnosti v divadle v Hamburgu.“

Z herca sa stal riaditeľ na plný úväzok. Ako ste sa naučili riadiť tím ľudí a vlastne viesť firmu?
„Ja si myslím, že nie som typický riaditeľ. Keď niečo potrebujem, tak osobne vyhľadám človeka, ktorý to má na starosti. Ale to robil aj Tomáš Baťa, do jeho kancelárie nechodili ľudia na koberec, ale on chodil za nimi výťahom. Nie som ani úradník, nekontrolujem ľudí, kedy prišli do práce. Mojou úlohou je, aby repertoár, ktorý hráme odzrkadľoval potreby doby. Je ale pravdou, že sponzorov musím hľadať. Navyše nám vyšiel v ústrety aj Bratislavský samosprávny kraj.“

Ste internacionál. Žijete striedavo v Hamburgu, Prahe a Bratislave. Ste teda Európan v pravom zmysle slova.
„Každý umelec zbiera hodnoty a skúsenosti po svete a potom to niekde zúžitkuje. Sme súčasťou Európskej únie, kedykoľvek sa môžete rozhodnúť, kde chcete aké predstavenie vidieť. Svet sa zmenil, ale dôležité je, či človek to, čo sa vo svete naučí, aj premení na nejakú trvalú hodnotu.“

Neťahalo vás to aj do iných častí sveta,napríklad do Hollywoodu?
„Domov som sa vrátiť nemohol, režim ma odsúdil na tri a pol roka väzenia. A po príchode do Nemecka som dostal veľkú šancu. Hral som vo veľkých divadelných domoch a často hlavné postavy. To bolo rozhodujúce, existenčné ťažkosti som zo začiatku neriešil. Ja som v Nemecku nezažil žiadny náznak, že by ma chcel niekto odtiaľ vyštvať.“

Ako vašu zaneprázdnenosť znáša manželka?
„Manželka mi veľmi pomáha. Je veľmi sčítaná a vzdelaná žena. Napríklad hru Boh Masakra našla ona. Často vyberá námety pre naše divadlo. To bola druhá premiéra vo svete, skôr ako v Paríži. Takže sme trošku predbehli dobu.“

Často reflektujete pohnuté momenty našej histórie. Predviedli ste hru o prezidentoch Tisovi či Husákovi. Čo najbližšie pripravujete?
„Každý sa ma pýta, čo bude po Tisovi a Husákovi. V tomto žánri som totiž sľúbil aj tretí titul. Pripravujeme hru Komunizmus, ktorú sme si dali spraviť na objednávku u pána Klimáčka. Niekde na začiatku ma ovplyvnil príbeh jednej východonemeckej rodiny, ktorá po roku 1989 prejde veľkými zmenami. Prežívajú obrovský strach z toho čo príde, a o tom treba hovoriť.“

Okrem divadelných hier svojim spôsobom vychovávate aj jednu generáciu v letnej Detskej univerzite.
„Treba si uvedomiť, že Slovákom chýba elita. Tá tu musí vzniknúť. Deväť-desaťročným deťom prednášajú významné kapacity zo svetových univerzít. Z Oxfordu, San Francisca, Basileja, Viedne, Vancouveru a učia deti. Je to prvý krok, aby vznikla nová elita, zvedavých a inteligentných ľudí. Za sebou máme už približne 1800 detí a práve na budúci rok prvýkrát spravíme prieskum, koľko z našich študentov sa dostalo na vysoké školy.“

Autor: SK Magazine
Foto: SK Magazine

Audio/Video

Fotogaléria