Pavol Barabáš

Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch i hlbokých jaskyniach ďaleko od civilizácie. Jeho filmy vyžarujú lásku a úctu k prírode, obrovskú duševnú silu a morálne vedomie. Dostal za ne vyše 190 ocenení doma i v zahraničí. Námety a cesty si vyberá podľa intuície a priateľov, ktorých výkony sú hodné zaznamenania.

I keď sa prostredníctvom jeho snímok človek dostane do rozličných tajomných končím sveta, väčšinu času trávi  zavretý v štúdiu. Strihá alebo píše scenár k filmu, ktorý nosí v hlave. V myšlienkach ulieta do končín, odkiaľ práve pricestoval.

Pavol Barabáš má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v Novej Guiney, cez spoluobjavenia megajaskyne na stolovej hore Chimantá až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Počas cestovania zažíva mnoho nezabudnuteľných okamihov, ktoré sa snaží preniesť do filmu.

Keď podával ruku stromovým ľudom novoquinejského kmeňa Kombajov, považovali ho za votrelca. Mieril na nich kamerou, čímsi, čo v živote nevideli. Až kým mu ju palicou nevyrazil rozzúrený domorodec. Pavol Barabáš by bez kamery do týchto končín nešiel. Nikto by neuveril, že na svete existujú miesta, kde ľudia žijú ešte v dobe kamennej. „Jedli sme s nimi, spali vedľa nich v chyžiach na stromoch a správali sa tak, aby sme po sebe nezanechali žiadnu viditeľnú stopu.“  Ľahko sa to hovorí, no horšie realizuje. Kombajovia totiž jedia všetko, čo sa hýbe. Krysy, termity, hady, červy... Odmietnuť jedlo je  urážka. „Sú to nesmierne hrdí ľudia. Nechceli od nás nič, nepotrebujú našu civilizáciu, nemáme im čo ponúknuť, azda okrem liekov proti tropickým chorobám.“

;reklama;

V pralesoch Novej Guiney spoznal svet, o ktorom si ľudia mysleli, že už neexistuje. Svedectvo o ňom vyjadril v dobrodružnom dokumente Pururambo.  Niečo obdobné zažil Pavol Barabáš aj na africkom kontinente. S piatimi priateľmi podnikol tisíckilometrovú plavbu po divokej rieke Omo v južnej časti Etiópie. Prekonať prírodné bariéry tu možno iba po vode, a tak sa mesiac plavili na rafte. Jedine tak sa dá dostať k domorodým kmeňom. „Našli sme prírodných ľudí a kmene, o ktorých okolitý svet vtedy ešte netušil. Cítili sme sa ako prví objavitelia Afriky,“ spomína na pocity, ktoré dokázal zachytiť okom kamery. „Mnohé nebezpečenstvá sme si ani neuvedomovali, lebo sme ich nepoznali. Neodradili nás nebezpečné hrochy a krokodíly, úmorná horúčava, muchy tse-tse, ani obavy z malárie, ktorú sme po návrate z Afriky všetci poctivo prekonali.“ Šokujúce bolo vidieť, že jediné, čo miestne kmene od našej civilizácie potrebovali na život, bol samopal Kalašnikov. Dá sa totiž vymeniť za kravy.

Neprenosnou skúsenosťou pre filmára Pavla Barabáša bola cesta k Mt. Vinsonu – vrcholu, ku ktorému sa vydal s polárnikom Petrom Valušiakom a nakrútil film Neznáma Antarktída. „Priznám sa, vôbec som tam nechcel ísť. Mal som vážne obavy, či v takom prostredí dokážem prežiť, nieto ešte nakrúcať.“ Prechod Ellsworthovho pohoria v Antarktíde bol jedným z najsilnejších zážitkov. 

Pavol Barabáš za posledné roky stál pod najvyššími vrcholmi všetkých kontinentov, ale hrdo tvrdí, že slovenským „Tatrám sa vo svete nič nevyrovná.“ Aj preto im venoval až tri svoje filmy. V súčasnosti sú pre neho kronikou veľkých zážitkov. S kameramanom Tomášom Hulíkom totiž natočil dokument Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase o živote ľudí i zvierat v týchto najmenších veľhorách. „Čím viac cestujem, tým radšej sa vraciam domov na Slovensko. Je to pre mňa krajina plná zázrakov, vášne i pokory.“ tvrdí Pavol Barabáš.

Autor: Mária Lampertová
Foto: P. Barabáš

Audio/Video

Fotogaléria