40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

Rok 1968 si mnohí ešte stále pamätajú, bolo to obdobie obdobie prepúšťania väzňov, otvárania hraníc, rozširovania povedomia o slobode a upevňovania nádejí o budúcej ekonomickej prosperite. Bol to historický medzník s víziou obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája meno Alexandra Dubčeka. Bohužiaľ, vtedajšie politické smerovanie skončilo obsadením republiky armádami Varšavskej zmluvy, emigráciou tisícok ľudí do zahraničia, ešte väčšej reštrikcie slobody ako dovtedy a absolútnou kapituláciou politického smerovania krajiny.

V januári 1968 zvolili Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka Komunistickej strany Československa. Nástupom Dubčeka sa spustila výmena na najvýznamnejších pozíciách v strane a štátnom aparáte. Pod vedením Dubčeka si Slovensko začalo presadzovať federáciu a česká aj slovenská inteligencia demokratickejší typ komunizmu. Táto politika dostala názov socializmus s ľudskou tvárou a toto označenie sa stalo dôležitým termínom XX. storočia. Dôležitou požiadavkou slovenských komunistov bolo upravenie postavenia Slovenska v republike, teda príprava federácie, ktorá sa na českej strane nestretla s veľkým pochopením.

Vývoj v Československu začal meniť svoju politicko-ekonomickú orientáciu, čo začalo robiť vrásky na čele predstaviteľov okolitých krajín sovietskeho bloku. Predstava, že „kontrarevolúcia“ a neželaný antisocialistický vývoj by sa preniesli aj do ich krajín, vyvolala už v marci 1968 prvé obavy. Nádej, že československí predstavitelia nastolia zmenu kurzu rýchlo vyprchala a počas československo-sovietskych rokovaní 4. mája 1968 v Moskve žiadali sovietski predstavitelia rázne opatrenia voči nesocialistickým a pravicovým silám v ČSSR.

;reklama;

V dňoch 14. - 15. júla 1968 sa konalo vo Varšave stretnutie predstaviteľov ZSSR, PĽR, MĽR, NDR a Bulharska. Predstaviteľom KSČ bola zaslaná výzva, aby zasiahli proti „antisocialistickým“ a „imperialistickým“ silám. O pár dní neskôr, 3. augusta 1968, na stretnutí v Bratislave Brežnev vyhlásil, že ochrana socializmu je spoločnou internacionálnou povinnosťou socialistických krajín (tzv. Brežnevova doktrína), na čo oponenti reformného krídla KSČ (Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak) reagovali listom, ktorý doručili Brežnevovi. V liste vysvetľovali, ako sa ÚV KSČ vymkla situácia spod kontroly a žiadajú ho v prípade potreby o všestrannú pomoc. Dňa 20. augusta 1968 o 23.00 navštívil sovietsky veľvyslanec Červonenko vtedajšieho prezidenta Svobodu a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili československé hranice. Pražské letisko Ruzyň bolo obsadené sovietskymi lietadlami a výsadkármi a od polnoci malo zákaz prijímať a vypravovať lety.

Výzvu predsedníctva ÚV KSČ k občanom ČSSR, aby zachovali pokoj a nestavali sa na odpor, rozhlas nestihol odvysielať celú, pretože vysielač na stredných vlnách bol medzičasom vypnutý. Intervencia vojsk 5 štátov Varšavskej zmluvy (viac ako 500 000 vojakov) bola podľa predsedníctva ÚV KSČ porušením základných noriem medzinárodného práva.

Napriek výzvam predsedníctva ÚV KSČ a prezidenta k rozvahe a nestavaniu sa na odpor, došlo hneď v prvý deň ku konfliktom, zraneniam aj stratám na životoch, predseda vlády Oldřich Černík a prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček boli zatknutí a prevezení na neznáme miesto do Moskvy.

I keď československá armáda nezasiahla, vojaci „spriatelených“ vojsk nenašli medzi československým obyvateľstvom podporu. Naopak, občania sa snažili vysvetliť sovietskym vojakom, že prišli zbytočne, že v ČSSR nie je žiadna kontrarevolúcia. Strhávali názvy ulíc, smerovacie tabule, aby dezorientovali okupantov. O 12. hodine sa život v krajine na dve minúty zastavil generálnym štrajkom, čo bol ďalší silný protest proti okupácii. Na mnohých miestach sa objavila československá zástava a takmer všade bolo vidieť nápisy a transparenty s výzvami na odchod sovietskych vojsk, proti okupácii.

Dňa 22. augusta zvolal Mestský výbor KSČ v Prahe mimoriadny XIV. zjazd, ktorý vybral nové vedenie, schválil januárový reformný kurz a odsúdil inváziu. Na druhý deň odcestoval do Moskvy prezident Svoboda s delegáciou. Cieľom jeho cesty bolo oslobodenie internovaných na čele s Dubčekom, čo sa mu podarilo za cenu ústupkov, ktoré znamenali kapituláciu reformného kurzu. Tzv. Moskovské protokoly požadovali anulovať XIV. zjazd KSČ, rozpustiť protisocialistické organizácie, zaviesť cenzúru, neprenasledovať sovietskych kolaborantov a schváliť zmluvu o legalizácii pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR.

Po invázii nastala politika normalizácie, ktorá znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989. Špeciálne poďakovanie Ústavu pamäti národa.

Viac info: www.upn.gov.sk

Autor: ÚPN
Foto: Archív ÚPN

Audio/Video

Fotogaléria